V Malé dejiny filozofie, Hans Joachim Stoering, Immanuel Kant, IV. Mravnosť a náboženstvo, str. 311: „Sloboda – všeobecný mravný zákon (kategorický imperatív) je niečo, čím sa síce riadiť nemusíme [ale porovnaj – kategorické imperatívy – nepodmienené všeobecne platné], ale máme. Avšak môžeme sa ním vôbec riadiť? Existencia takého imperatívu v nás má zmysel len vtedy, keď tiež máme možnosť učiniť mu zadosť, tj. keď sme slobodný a môžeme sa ním riadiť. To je zmysel vety: môžeš, lebo máš! Potiaľ nás teda praktický rozum núti, aby sme uznali existenciu slobody vôle (ktorú teoretický rozum nikdy nemôže dokázať). Púha forma zákona nie je predmetom zmyslov. Nepatrí teda medzi javy (ktoré spolu súvisia kauzálne). Ak teda vôľa môže buď určovaná touto púhou formou, potom musí byť taká vôľa nezávislá na zákonoch javov, nezávislá na kauzalite. Vôľa, ktorú môžeme určiť takýmto zákonom, musí byť slobodná.“

Dôležitým a zaujímavým poznatkom, ktorý tu Kant odvodil, je to, že kauzalita je v podstate determinizmus, teda nevyhnutnosť, teda nesloboda. Ale samozrejme nedá sa to úplne absolutizovať, pretože príčina môže mať rôzne dôsledky, ktoré môžu, ale dokonca ani nemusia byť náhodné. Napríklad výsledok rovnice s druhou odmocninou. Výsledkom môže byť tak kladné číslo ako aj záporné číslo (obe po umocnení dajú rovnaký výsledok). Ale aj tak je to veľmi zaujímavé dôvodenie.