Immanuel Kant sa pri svojom vysvetľovaní mravnosti a svojom kategorickom imperatíve stretáva a odpovedá na rovnaké otázky – sloboda človeka a (v ich prípade) Božia vôľa, dobro a zlo, …

Kant a sloboda v deterministickom Svete

Ako je možná sloboda (človeka) v deterministickom kauzálnom svete prírody.

Aj keď Kant rieši determinizmus prírody a javového sveta a slobodu vecí-samých-o-sebe, podobne sa môžme pýtať ako je možná slobodná vôľa človeka, keď sa všetko deje podľa Božej vôle …

… aj napr. Kant sa potreboval vysporiadať s „ako možno vyriešiť … zdanlivý rozpor medzi prírodným mechanizmom a slobodou v tom-tiež jednaní?“ – Malé dejiny filozofie, Hans Joachim Stoering, Immanuel Kant, IV. Mravnosť a náboženstvo, str. 312.

Kant to zdôvodnil veľmi účelovo, umelo a špekulatívne a dosť nepresvedčivo a násilne a jeho argumentácia budí dojem, že si skutočne prispôsobuje a definuje a vysvetľuje svoje tvrdenia tak, ako mu vyhovuje, bez reálneho podkladu : „Pokiaľ si je človek vedomý seba sama ako vec-o-sebe chápe i svoju existenciu ako nepodliehajúcu časovému určeniu, ako nepodriadenú zákonu kauzality. To znamená, že vo svojom mravnom jednaní sme pozdvihnutí nad sféru vecí ako javov do nadzmyslového sveta. V tomto svete sme slobodní, a požiadavka mravného zákona platí teda oprávnene.“ – Malé dejiny filozofie, Hans Joachim Stoering, Immanuel Kant, IV. Mravnosť a náboženstvo, str. 312.

V závere tamtiež: „… Človek je občanom doch svetov! V oblasti javov je všetko, čím človek je a čo činí, nepatrným článkom v reťazi nutnej súvislosti, ale človek náleží taktiež nadzmyslovej ríši slobody, povznesenej nad priestor a čas.“

K dobru a zlu

„Ako sa má jednať neplynie z toho, čo je „dobré“. [plynie to] Ale z mravného zákona, ktorý hovorí, ako sa má jednať, až plynie, čo je dobré. Dobrá je mravná vôľa. „Vo svete, ba ani mimo neho, nie je mysliteľné vôbec nič, čo by bolo možné bez obmedzenia považovať za dobré, okrem dobrej vle. Záleží na vnútornom postoji! …“ – Malé dejiny filozofie, Hans Joachim Stoering, Immanuel Kant, IV. Mravnosť a náboženstvo, str. 312.

Záver

Ako najzaujímavejšie a najoriginálnejšie v celej tejto veci mi pripadá uvedenie povinnosti do celej tejto diskusie a problému: „Vznešenosť mravného zákona sa prejavuje tým, že nás mravný zákon núti jednať bez všetkej náklonnosti alebo proti nej, čiste kvôli mravnému príkazu.“ – Malé dejiny filozofie, Hans Joachim Stoering, Immanuel Kant, IV. Mravnosť a náboženstvo, str. 312.

Ale musím dodať, že mi pripadá, že Kant zmiešava pojmy mravnosti a spravodlivosti, čo sú – myslím – dva rôzne pojmy (pozri aj Môže byť nespravodlivosť etická / morálna? Môže byť etické nespravodlivé?).