Svet je aj nie je taký, ako sa nám javí. Závisí to od Pohľadu (Čo je Pohľad), ktorý volíme podľa našeho cieľa (podobne ako Newtonovský a Einsteinovský Pohľad vo fyzike).

Samozrejme, že tento Svet, aj keď je skutočný, nie je (alebo je) vo fyzickej / fyzikálnej podstate to, čo sa nám zdá. Čo vidíme zmyslami a intuíciou. Ale nie je (len) vec-o-sebe a vec, ktorá sa nám javí (Pohľad ako Vedomá chyba). Vec-o-sebe nie je (Pohľad ako Vedomá chyba). Sú len rôzne Pohľady (podľa toho, čo chceme dosiahnuť) a Božia Vôľa (Buď) (ktorá sa oi v týchto Pohľadoch prejavuje – Čo je prejav) (Nie je „vec-o-sebe“). Ak sa „pozeráme“ (Pohľadmi) na Svet, ktorý nie je taký, ako sa nám javí, môžeme sa pozerať mnohými spôsobmi. Nielen ako na nejakú výlučnú a jedinú vec-o-sebe (aj takýto Pohľad samozrejme existuje, ale [tak ako každý Pohľad] má svoje striktné limity, ktoré zažíva napr. fyzika). Žijeme svoje životy vo Svete, ale ten Svet, aj keď existuje, nie je sám o sebe. Je Prejavom (Čo je Prejav) Božej Vôle (Buď). Tam, kde fyzika kapituluje v náhodnosti najmenšieho, nachádzame zmysel, vysvetlenie a prejav Božej Vôle (Buď).

Ale nie je cestou pochybovať o svojom zážitku a skúsenosti (so Svetom). Nie je cestou rozčleňovať to kategorizovať. Napr. na teoretický rozum a praktický rozum. Niekto potreboval rozčleniť rozum na Teoretický a Praktický. Prečo by to niekto urobil? Je to úplná haluz. Načo je to dobré? K čomu to slúži? Čo to umožňuje? Čo to skutočne vysvetľuje? Čo vlastne hovorí napr. Kant, čo je pre mňa dôležité? Je to obyčajná hlúposť a hlavne trivilálnosť intelektuálne zdôvodnená a spopularizovaná. Nie je cestou blúzniť a rozumkáriť a štekliť si ego a sebedôležitosť a sebepodstatnosť a sebeodôvodniteľnosť a sebarealizáciu a vyjadrovať sa akoby na nás záležalo a utvrdzovať sa a realizovať sa v hlúpostiach a filozofovať. Na čo to je? Čo nám to prináša? Čo to vysvetľuje ? Čo to umožňuje? Robí ma to šťastným? Ako poznávam Svet cez tieto úlety? Nijako. Nie som múdrejší. Nie som schopnejší. Nie som šťastnejší. Sú to obyčajné budovania vzdušných a slovných a vetných zámkov (konštrukcií), ktoré nemajú žiadnu skutočnú hodnotu. Vo svojej podstate je to komické a smiešne. Triviálne. Všetko, čo hovoria je, že Svet nie je taký ako sa nám javí. A prihodia niekoľko kvázi múdrostných odvodení, ktoré, keď ich počuješ alebo sa na nich pozrieš, ako to povedať – No-a-čo a Na-čo a Prečo? Proste nič nevysvetľujú. Proste nič neumožňujú. Proste neumožňujú nič skutočné vybudovať na nich. Proste nerobia nás lepšími ani šťastnejšími ani efektívnejšími ani spravodlivejšími ani … ľuďmi.

Užitočné nie je len to, čo ako návod nám slúži na dosiahnutie cieľa. Užitočné je aj to, čo vysvetlí. Užitočné a naplňujúce je aj poznanie. oi Nám prináša zmysel, šťastie a dôvod. A – ak ideme skutočne do komplexnosti Sveta – je len veľmi tenká a od pohľadu a situácie a času závislá hranica a deliaca čiara medzi užitočným a odbavujúcim-sa. Ale môže sa uspokojiť aj klamstvom a nepravdou. To je odlíšenie užitočného, skutočného a pravdivého.

Nech mi niekto vysvetlí, v čom je prínos Teoretického a Praktického rozumu pre normálneho človeka. Vždy a všade ľudia (normálni ľudia) vedeli, že Svet vo svojej podstate nie je to, akým sa nám javí. Žijeme svoj život. Podstatné je ako v ňom (Svete) fungujeme a ako v ňom (Svete) môžeme fungovať. Samozrejme vysvetľujeme a poznávame Svet a prínos toho sa často nemôže merať priamočiaro a prvoplánovo. Z toho potom odvodzujeme ďalšie užitočné poznanie a slúži ako podklad pre naše konanie. Niekto môže poznamenať, že užitočnosť je prospechárstvo. Ja nevnímam užitočnosť takto. Bližšie je slovo zmysluplnosť. Mať zmysel.

Nech mi niekto vysvetlí, v čom je prínos …

Viackrát som sa stretol vo filozofický knihách s poznámkou ako nejaký filozof, nejaká filozofia, nejaké tvrdenie alebo veta predbehla, „prorokovala“, predurčila, vystihla, … zákonitosti Sveta, najobľúbenejšie dokladované fyzikou. Doteraz som sa však nestretol s tvrdením, ktoré by bolo nevysvetliteľné z pohľadu skutočnej, elementárnej skutočnosti (v prípade existenci Sveta) Sveta stvoreného Bohom a existencie človeka stvoreného na Boží Obraz.. Ale v poriadku.

Aj keď musím povedať, že tieto filozofické odbavovania majú aj skutočnú hodnotu. Ich hodnotou je, že to nie je cesta. Že ukazujú, že to nie je cesta. Že ukazujú kadiaľ cesta nevedie. Popreli zmysluplnosť svojho prístupu a tak vieme, čo nemáme a nemusíme robiť. O čo sa nemáme opierať. Napr. u Kanta, keď jeho originálym a najprínosnejším príspevkom do ľudského poznania je Kategorický Imperatív. A keď sme pri tom – skutočne v môžeš povedať vrahovi, kde sa nachádza jeho obeť, aby ju mohol na základe Tvojej informácie nájsť a zabiť, pretože … Kategorický Imperatív a klamanie? A aj keby sme to chceli robiť, stačí nazrieť, načerpať a kto skutočne smädí po takýchto veciach a vysvetleniach, nájde bez zbytočných odbočiek, masívneho otravovania a škodenia vývoja a vývoju ľudstva a poznania.

Cestou je podľa mňa úplne niečo iné ako viac či menej oslavované rozumkárenie, blúznenie, sebapotrvdzovanie, intelektuálna hnačka či zápcha – Čo je múdrosť. Samozrejme, že Svet nie je taký, ako sa nám javí, ale bez najmenších pochybností ho môžeme ovplyvňovať, sledovať svoje ciele (aj keď nebudú úspešné našou vinou alebo bez našej viny).

(skutočné) FIlozofovanie (Čo je filozofia) je oi hľadanie zmyslu života (a vôbec) (oi iného aj preto, lebo je to správna viera, správne myslenie, správne konanie, … Čo je múdrosť) . Zmysel života určuje naše rozhodnutia a naše činy. Aj naše najpodprahovenejši (najpodvedomenšie) hnutia sú výrazom nášho zmyslu života.

Myšlienky sú argumenty. Smiešne, silné, zhanbujúce, zákerné, glorifikované, … Je dobré, ak prežijem svoj život múdro (Čo je múdrosť).

Čin je dôležitý. Naše správanie, náš ďalší čin, to čo urobím v tejto chvíli, je dôležité.

Svet nie je taký ako sa nám javí. Ani Boh, ktorý stvoril Svet zo svojej Vôle, nie „je“ (vedomá chyba) taký ako sa nám javí (Obraz a Meno Boha) (posväť sa Meno Tvoje). Je omnoho viac. Je mimo každú predstavivosť viac. A my máme dar byť účastní jeho „Skutočnosti“ (vedomá chyba). Preto „Posväť sa Meno Tvoje“ (Obraz a Meno Boha), ktoré voláme, keď k Nemu hovoríme.