„Wittgenstein patril k najradikálnejším odporcom kognitívnej funkcie filozofie. Jednoznačne odmietal všetky filozofické generalizácie a myšlienkové postupy vedúce k týmto generalizáciám. Svoj postoj nezmenil ani neskoršie, po „radikálnom“ prehodnotení svojho Traktátu vo Filozofických bádaniach. Aj tu dokazuje, že filozofické problémy vznikajú z nesprávnej interpretácie foriem nášho jazyka, že v podstate ide o lingvistické problémy. A predsa všetky predpoklady, na ktorých stavia, majú jednoznačne filozofickú povahu: predpoklad elementárnej propozície, atomárneho faktu, logickej štruktúry jazyka, vzťahu logiky, jazyka, sveta, formalizovaného i prirodzeného jazyka. Zvláštnosťou jeho uvažovania je azda iba to, že svoje hlavné zásady vyjadruje vágne, nesystematicky, pomocou analógií, metafor, parabol a pod. Witgensteinove práce, v ktorých mnohí videli a stále ešte vidia základ pre moderné vedecké myslenie, sú v skutočnosti skôr filozofickým vyznaním než systematickým dielom vedecky orientovaného filozofa.“ – Na hraniciach filozofie a vedy, Ján Bodnár, Moderná veda a kritika metafyziky, str. 42 – 43