Niekto nachádza krásu a ??? (katolíckych) obradov. Nachádza radosť a naplnenie z ich vykonávania. Nachádza radosť z účasti na nich.

Niekomu sa zdajú zatuchnuté, možno detinské, možno čudné, možno nezmyselné, možno spiatočnícke, možno prekonané, možno … Možno sa cítia divne v nedobrom slova zmysle. Možno sa cítia (viac či menej) nekomfortne.

Pre druhú skupinu …

Pre druhú skupinu … Treba si k nim nájsť cestu. Pochopiť ich. Mnohé sú dedičstvom tisícročí. Zmenili sme sa. Ale obrady ostali vo svojej forme. Netreba ich meniť, pokiaľ neexistuje skutočne, ale skutočne, pádny dôvod. oi Poskytujú most s nadčasovým ľudstvom a našimi predkami.

Treba zmeniť svoj prístup a pohľad. Po malých, maličkých krokoch. Prijať to, čo znamenajú.

(hovorím o obradoch, ktoré) Sú cestou k sakrálnemu. Dá sa povedať, že sú sakramentami. Omša. Eucharistia. Motlidba…Nepochopiteľnému. Sú pristúpením z profánneho do sakrálneho. Nie je vhodné posudzovať ich podľa profánneho prejavu. Je dobré vidieť kam smerujú. Keď ich vykonávame, účastníme sa na Možno to chce čas. Možno to chce úsilie. Možno to chce prekonať sa. Po malých, maličkých krokoch. Maličkými zmenami. Začať prvým krokom. A vykonať ďalší. Ako so všetkým.

Účasťou na profánnom ho neuctievame. V jednotnom vedomí so Stvorením, v šťastí, v obdive, súlade s ním, nevoláme „Sláva Ti Svet“. Voláme „Sláva Ti Bože“. Svet nie je Bohom. Za západom Slnka vidíme a cítime a obdivujeme jeho Stvoriteľa, nie Slnko a Zem ako božstvá. Svet a jeho divy a jeho krása a pocity úžasu človeka len nezmyselne nepatrným odleskom Boha.