Ako uvedené v Hodina filozofie, Kolektív, Jozef Pauer, Náboženstvo alebo zápas o obnovu strateného:

str. 72

Filozofická antropológia, ktorá sa neviaže na nijaké vierovyznanie, … chápe náboženstvo ako jeden zo špecifických spôsobov postoja človeka k svetu, ako špecifický spôsob organizácie našej skúsenosti.

strl 72 – 73

V súčasnosti temer vymizli interpretácie, ktoré videli náboženstvo ako výlučne kultúrno-historický fenomén a vykladali ho ako dôsledok poznávacej menejcennosti ľudí na nižšom stupni historického vývoja, alebo ako reakciu na špecifickú konfiguráciu spoločenských síl, ako na jednu z masiek panstva človeka nad človekom, teda ako jednu z dobových ideológií. Podľa týchto názorov náboženstvo je tu preto, že „nevieme“ a „bojíme sa“. Tam, kde sa rozvíja veda a kde sa spoločenské pomery rozvíjajú tak, že posilňujú sebavedomie jednotlivca, tam náboženstvo ustupuje, stáva sa reliktom, spomienkou. Všetky tieto prístupy – odborne ich charakterizujeme ako gnozeologizmus a sociologizmus – vlastne „substancionalizujú funkciu“, umiestňujú celý fenomén náboženstva do priestroru jednej z jeho funkcií. Je totiž nepochybné, že aj náboženstvo je vtiahnuté do mocenských hier, ktoré sa odohrávajú v každej spoločnosti, je schopné zdôvodňovať, legitimizovať útlak, represiu i vzbury proti represii, plní i kultúrnotvornô funkciu, psychologicky môže slúžiť ako útecha. Náboženstvo však nemožno redukovať ani na jednu (či niekoľko – pozn. mylion) z týchto funkcií, pretože ich presahuje.

str. 73

Vychádzame z toho, že otázka genézy je sekundárna, že dôležitejšie sú štruktúrno-existenciálne dôvody existencie náboženstva. V náboženských sústavach teda vždy budeme hľadať jednu z možných odpovedí na otázku zmyslu našej existencie.

str. 74

Naším východiskom je … téza, že poslaním náboženstva – aspoň z antropologického hľadiska – je špecifická organizácia našej skúsenosti.