tento článok mal pôvodne nadpis „Prečo si NEmyslím, že jazyk / reč je podstatou filozofie alebo rozumu“. Ale ako som čítal ďalej viaceré knihy, nahradil som filozofiu a rozum podstatou poznania a múdrosti, pretože aj keď som aj na začiatku mal veľké námietky voči filozofii, filozofom a filozofovaniu, z dôvodu určitej zotrvačnosti som filozofiu spájal s určitým univerzálnym poznaním a múdrosťou. Až, keď som so viackrát stretol s definíciami filozofie, ktoré ju zjednocovali s jazykom a rečou, prepísal som názov tohto článku, pretože filozofiu nemôžno stotožňovať s poznaním a múdrosťou. Z filozofie v čase vznikol sterilný útvar rozumkárenia, ktorý túžbu po Pravde, po poznaní a po kvalite a po zmysle ľudského života a užitočnosti pre človeka, a … obetoval vyjadriteľnosti slovami a jazykom, ktorý je samostredný, neužitočný, uzavretý do seba a v podstate pre bežného človeka, ktorí sa nepotrebuje baviť s filozofmi a kvázi-filozofmi zbytočný. Samozrejme niektoré chytľavé frázy filozofov je užitočné vedieť a prípadne sa tváriť, akí sme múdri a vzdelaní, ale sú to zlomkovité zlomky v tejto kope neužitočnej prázdnej slamy slov. Čítam však knihy o filozofii ďalej, pretože mi umožňujú – aj keď najmä v opozícii – k filozofii presnejšie definovať, skúmať a prežívať moju osobnú skúsenosť a dokonca niekedy napriek všetkému úsiliu filozofov poskytnú aj nový pohľad, hodnotnú myšlienku a hodnotný názor.
filozofia ako veda je popísaná nielen ľudským jazykom, ale ľudským vyjadrením v najširšom slova zmysle, ktorý zahŕňa aj zvuky, príbehy (slovné alebo vizuálne alebo zvukové [napr. piesne, …] alebo audiovizuálne), čísla, obrázky (napr. plány, diagramy, fotografie, náčrty, snímky, diapozitívy, „slaijdy“), geometrické útvary , symboly, metafory a prirovnania, …, s vylúčením protichodných tvrdení (naproti umeniu, kde je možný napríklad oxymoron, …) – okrem toho v mojom ponímaní je filozofia aj umením v zmysle, že filozofia je Eentita – Aký je rozdiel medzi vedou a umením
zamysli sa aj ako napr. v Úvod do existenciálnej filozofie a etiky Sorena Kierkegaarda, Milan Petkanič, 5.2. Vášeň ako podmienka autentickosti a existenciálneho myslenia, str. 52,dole: „… v tomto zmysle treba rozumieť aj slovám Viktora E. Frankla, ktorý v 20. storočí aplikoval existenciálnu filozofiu do psychológie a psychoterapie: „na otázku o poslednom zmysle ľudského utrpenia, ľudského života už nemôže byť intelektuálna, ale iba existenciálna odpoveď: Neodpovedáme slovami, ale odpoveďou je celá naša existencia“ (Frankl 1997, 19).“
To, že z filozofie sa stala veda, ktorá má vysvetliť a zjednotiť významy, – reč a jazyk – , ktoré blúznivci vyblúznili, v podstate sa zavinula do seba, nepotrebuje realitu, svojimi drístami si vytvorila svoj substrát a vegetuje na ňom, svoj vlastný svet, vysvetľuje samu seba, komentuje samú seba, parazituje na samej sebe a na tomto základe bez akejkoľvek užitočnosti – a to všetko (a tvrdenia, že jazyk / reč je podstatou filozofie [napr. že treba zjednotiť pojmy – teda tvrdia, že nevieme čo je čo? proste sme sa dostali do štádia, že nevieme čo kto hovorí a ako sa to vzťahuje ku ostatnému a potrebujeme samostatnú „vedu“ alebo vezmeme vedu, ktorá je najbližšie, proste filozofia sa dostala do stavu, že nevie čo blábolá a samotnou jej podstatou je blábolať o tom, čo blábolá], že filozofia má riešiť otázky či je reč písaná alebo hovorená [samozrejme, že sú tam rozdiely, ale aké miesto to má vo filozofii?, prečo o tom hovoríme vo filozofii? – v lingvistike / jazykovede [milujem jazyk a som posledný, kto by chcel znižovať jeho význam – chcem vyzdvihnúť podstatný a mimoriadne dôležitý a úcty hodný význam lingvistiky / jazykovedy, ale ako všetko, aj ona má svoje miesto a to miesto nie je náhrada filozofie a to miesto nie je ani jazykoveda ako podstata filozofie] samozrejme, ale vo filozofii? a dokonca postaviť tento nástroj za podstatu filozofie?], …) poukazuje na úbohosť filozofie (dokonca sa zdá / javí sa, že to slúži iba na to, aby sa dalo o veciach kecať).
Taktiež veľa krát sa mne stalo a som presvedčený (lebo som to bezpochyby zažil), že som musel povedať – „Ešte to nemám sformulované“ (Kritika „rozum ako reč“), Mám to na špičke jazyka, – teda poznanie bez jazyka a teda jazyk (je nástrojom / je prostredkom [komunikácie a poznania]) je výsledkom formulácie poznania (opäť Kritika „rozum ako reč“).
Taktiež človek je schopný jazykom nevyjadriteľných zážitkov, pocitov a citov, ktoré sa stávajú a sú jeho neoddeliteľnou súčasťou a ovplyvňujú jeho vnímanie, konanie a (oi) pochopenie Života, Vesmíru a Vôbec. Formujú to, čím je. Čiže ovplyvňujú bez vyjadrenia jazykom aj „podmet“ aj „predmet“ (jeho) Filozofie (V Úvod do filozofie, Arno Anzenbacher, Úvod do filozofie, Co je filozofie, 1.4.3 Filosofie a umění, str. 32, hore: „… človek musí vnútorný aj vonkajší svet učiniť predmetom duchovného vedomia …. Potrebu tejto duchovnej slobody uspokojuuje človek tým, že najprv vnútorne pre seba robí to, čo sám je …“) Je síce možné priblížiť tieto zážitky opisne, najmä umelecky (Čo je umenie) aj jazykom (či už slovami alebo hudobným jazykom alebo výtvarným jazykom alebo divadelným jazykom alebo …) a oi napr. môžete opísať pieseň alebo báseň z jej technickej stránky, ale nemôžete presne popísať, čo zažíva človek disponovaný na ich vnímanie, keď ich počuje. V Úvod do filozofie, Arno Anzenbacher, Úvod do filozofie, Co je filozofie, 1.4.3 Filosofie a umění, str. 31: „Umenie ako „sprostredkovateľ nevysloviteľného“ – Goethe“. A nemusí ísť výlučne o umenie v klasickom ponímaní – napr. útok a gól Messiho (samozrejme v čase jeho najväčšej kondície) vo futbalovom zápase alebo moment pochopenia a osvietenia pri riešení matematického problému alebo prejavu Churchila počas 2 sv. vojny … Tým samozrejme netvrdím, že umenie je filozofia (aj keď niekedy môže byť), tým tvrdím, že filozofia nemôže všetky [napr. umelecké a iné, napr. medzné situácie – postavenie človeka tvárov v tvár smrti, utrpenie, boj, situácie previnenia, …] zážitky a skúsenosti Sveta vyjadriť slovami a jazykom a nemôžeme tieto skúsenosti vylúčiť z filozofického skúmania a povedať, že čo? Toto sa filozofie netýka? Na základe čoho okliešťujeme filozofiu a kam „zaraďuje“ tieto skúsenosti? Tieto skúsenosti predsa existujú, pôsobia a sú dôležité. Aj keď Kant povedal (V Úvod do filozofie, Arno Anzenbacher, Úvod do filozofie, Co je filozofie, 1.4.3 Filozofia a umenie, str. 32): (veda), „ktorá ako taká má byť krásna, (je) nezmysel“. Nemôžeme predsa povedať, že veda ako určitá pravda nie je krásna v zmysle vnímam Krásu v mnohých podobách, (a tak svojvoľne odčleniť od nej túto charakteristiku)(dokonca aj taká depresívna veda akou je evolučná biológia je krásna vo svojej pravde) a nevzrušuje a nie je zážitkom a skúsenosťou, a že to nie je predmetom filozofického skúmania – V Úvod do filozofie, Arno Anzenbacher, Úvod do filozofie, Co je filozofie, 1.3 Problém počátku, 1.3.1. Zkušenost, str. 17: „Filozofovia sa vo veľkej miere zhodujú v tom, že východiskom všetkého filozofovania je skúsenosť.“, ďalej 1.3.2 Údiv, str. 18: „Filozofické dotazovanie začína vtedy, keď svet našej skúsenosti stráca svoju samozrejmosť a dôvernú známosť. Podľa K. Jaspersa sa tak stáva v „medzných situáciách“, napríklad tvárov v tvár smrti, v utrpení, boji, v situáciách previnenia a podobne. …“. Je podľa mňa naivné povedať, že sa človek v týchto situáciách snaží o „odkrývanie zkušenostného sveta bežnou rečou“, aj keď pokúša rozumne vyriešiť situáciu, podľa mňa je viac či menej pohltený skúsenosťou. (viď nižšie), ďalej: „Filozofovanie je ako prebudenie zo zajatosti životnými nutnosťami.““. Povedať, že V Úvod do filozofie, Arno Anzenbacher, Úvod do filozofie, Co je filozofie, 1.3.1. Zkušenost, str. 18: „Filozofia na počiatku nepredpokladá nič iné ako skušenostní svet odkrývaný bežnou rečou.“, znamená povedať, že pre filozofiu nie je dôležitá Pravda, ale iba tie pokusy o priblíženie k Pravde, ktoré sú možné prostredníctvom jazyka. Prečo? Prečo? Filozofia sa predsa zaoberá napr. aj Láskou, Dobrom aj Krásou a lpenie na jazykovej interpretácii nevyhnutne vedú k takým čudným a podľa mňa úbohým a scestným „definíciam“ napr. Lásky, Dobra a Krásy, ktorým sa filozofia nemôže vyhnúť zo svojej podstaty (nielen Umenie môže byť Krásne a Umenie nemusí byť Krásne, a definovať estetiku ako vedu o Krásne a estetický zážitok ako jedine krásny zážitok je podľa mňa veľmi nepresné a dokonca nepravdivé) je podľa , s akými sa stretávame naprieč celou filozofiou. Stačí sa pozrieť na Van Goghove Slnečnice a pochopíte, čo to je zúfalá túžba človeka nájsť samého seba a výjsť zo seba a zmeniť svet k lepšiemu (ako napr. uvádza Karl Jaspes. „Filozofia je to, čo sa sústreďuje, to, čím sa človek stáva sám sebou tým, že sa stáva účastným skutočnosti“ – V Úvod do filozofie, Arno Anzenbacher, Úvod do filozofie, Co je filozofie, 1.6.12 Karl Jaspers, str. 38). Alebo práce Leonarda da Vinciho, ktoré sú vyjadrením iných vecí. Momentálne mi nenapadajú lepšie príklady, ale existujú. Tento / tieto poznatok (skúsenosť – Zdroje poznania), tak dôležitý (aj) pre filozofiu, nemôžete vyjadriť pravdivejšie a pravdivo žiadnymi slovami. Je nemožné popísať a priblížiť tento konkrétny (aj oi, napr. estetický zážitok, …) filozofický zážitok slovami. To, že vyjadrenie / skúsenosť / zážitok má umeleckú kvalitu (Čo je umenie), čo a ktorú skúma Umenie (ak povieme a pozrieme sa na Veci [Čo je Pohľad] tak, že Umenie [estetika] nie je Filozofiou), nemusí znamenať, že nemá filozofickú kvalitu a skúste vyjadriť slovami jeho filozofický aspekt a kvalitu, rovnako môžeme povedať, že náboženská kvalita nemôže byť zároveň filozofickou kvalitou alebo náboženský zážitok, nevysvetliteľný slovami, nemôže mať charakteristiky filozofie [skúste vysvetliť slovami takýto náboženský zážitok, ktorý má atribúty filozofie], že Filozofia nie je Etikou, lebo nie vždy a nie všetky činy sa dajú vysvetliť slovami, že Filozofia nie je … až z Filozofie neostane nič, len, znova, čudné, samoúčelné, sebestredné, neužitočné, prázdne, na-prvý-pohľad-„múdre“-ale-keď-sa-na-to-pozrieš-a-zamyslíš-sa-bližšie-vyslovene-na-efekt-zamerané-znôšky-slov). Poznanie a podľa mňa aj filozofické poznanie a múdrosť sama o sebe, nie je výlučne rozumová interpretácia skúsenosti slovami – Zdroje poznania.
verím však v silu Slova – „Buď“ (a to Slovo bolo u Boha)