Jung – skutočné je to, čo funguje – wirklich is was wirkt
V Antológia, Patristika a scholastika, Tomáš Akvinský, O pravde, str.186: „… ako čítame v knihe O príčinách: „prvé zo stvorených vecí je existovanie.“
V Pri prameni filozofie, Peter Fotta, Bytostné činitele filozofie. Ako im rozumieť, 2.3 Teoretické „vyvažovanie“ hraníc slobody, str. 188 hore: „… z nederminovaného (pozn. mylion – vyjadrenie k slobode, myslené, že ak žiadne zásady, zákony, v podstate obmedzenia, nič nie je určené a pravdivé a skutočné a dobré, …) prameňa neplynie žiadne konanie (ab indeterminato nihil sequitur)“
V Pri prameni filozofie, Peter Fotta, Bytostné činitele filozofie. Ako im rozumieť, 3.1 Dejinný nástup odborných vied, Nominalizmus, str. 203: „Model postscholastického abstraktného poznania síce dovoľoval vykonávať poznávacie operácie na samými pojmami, ale s nárastom filozofických špekulácií sa filozofia sama vzďaľovala vysvetľovaniu skutočnosti. V metafyzike ako najvyššej teoretickej vede časom dominovali nespočetné abstraktné delenia a rozlišovania pojmov, ktoré vystupovali ako statické monolity zastupujúce reálnu skutočnosť.“
V Pri prameni filozofie, Peter Fotta, Koncepcia realistickej filozofie. Ako vybudovať filozofiu, Vymedzenie existenciálnej koncepcie bytia, 1.1 Spontánne chápanie bytia, str. 241: „Niet totiž nejakej spoločnej, jednoznačnej pre všetkých „prirodzenosti bytia“, ale je skutočnosť bytia preto, že každá jednotlivá prirodzenosť – bytnosť, odlišná od iných, existuje iba svojim vlastným existovaním. Ako nemožno zredukovať obsah jedného bytia do druhého (nie je možné zredukovať obsah bytia Evy do obsahu Adama či dreva), tak nie je možné zredukovať a stotožniť existovanie jedného bytia do druhého …“ – nesúhlasím – oi existuje hierarchicky najvyššia entita – Existencia / Svet / Stvorenie, hierarchicky najvyššia E-entita, kde je Všeobecná Entita totožná v Jednote (Čo je Jednota (nielen) v kresťanstve) s Konečnou Entitou a prejavom Konečnej Entity, ktorou je najvyššia entita (Existencia) je definovaná len svojim Atribútom „Meno“ (Forma) / „Existuje“ (Obsah) (Čo je Eentita, Pohľady na Štruktúru Existencie) a tento Atribút od nej dedia všetky ostatné Eentity podobne ako pri objektovom programovaní. Ďalej na str. 242: „… buď by musela existovať všetkým spoločná, rovnaká nezložená bytostná prirodzenosť, alebo všetkým jedno spoločné existovanie.“ – presne tak, aj jedno aj druhé je správne, záleží od Pohľadu (Čo je Pohľad).
V Pri prameni filozofie, Peter Fotta, Koncepcia realistickej filozofie. Ako vybudovať filozofiu, 1.4 Transcendentálny spôsob existovania bytia, str. 252: „Na druhej strane sa pojem transcendencia používa na vyjadrenie spôsobu existovania Boha vo vzťahu k existovaniu celého sveta. V tomto zmysle spôsob existovania Boha je úplne iný než spôsob existovania sveta, lebo ho nekonečným spôsobom prevyšuje. Rovnako je Boh transcendentný v poznaní, teda človek vo svojich poznávacích schopnostiach nedosahuje bezprostredne poznanie Boha.“
Dionýz Areopagita: „Keď niekto videl Boha a pochopil to, čo videl, nevidel v skutočnosti Boha, ale iba niektoré z jeho diel, ktoré existujú a ktoré možno poznať. Boh je nad myslením a na bytím čohokoľvek, takže ho nemožno ani poznať, ba on ani nie je, jestvuje spôsobom, ktorý presahuje každé jestovanie …“, ako uvedené v Antológia, Patristika a Scholastika, Jednota mystickej, symbolickej a špekulatívnej teológie v diele Corpus Areopagiticum, 4. Mystika a filozofia, str. 102, citát hore.
v Malé dějiny filosofie, Hans Joachim Storing, str. 354, „Ako hovorí Ernst Junger, môžeme poprieť tvrdenie, ale nikdy nie guľomet„.
V Pri prameni filozofie, Peter Fotta, Koncepcia realistickej filozofie, Ako vybudovať filozofiu, 2. Systémov interpretácia pojmu bytia, 2.1 Vymedzenie transcendentálnych vlastností bystia, str. 261 dole: „Už Aristoteles poukázal na to, že pravda je chápaná rôzne, môže označovať stav faktického existovania, ale môže aj byť vlastnosťou súdu.“
V Pri prameni filozofie, Peter Fotta, Koncepcia realistickej filozofie, 2. Filozofia človeka, str. 308: „S kresťanstvom sa viaže teologická koncepcia človeka ako Božieho obrazu (imago Dei), ktorý je nositeľom Božieho plánu spásy (sv. Augustín).“
V Pri prameni filozofie, Peter Fotta, Koncepcia realistickej filozofie, 2. Filozofia človeka, 2.5 Človek ako substancia rozumnej prirodzenosti, str.319: „Človek je jednotou tela a duše – znie následná zásada antropológie sv. Tomáša.“
V Úvod do filosofie, Arno Anzenbacher, Co je filosofie, str. 29: „… Náboženstvo a filozofia tvorí jednotu. Tu sú opäť dve možnosti. Vychádza sa od náboženstv: Tu ide predovšetkým o „kresťanskú filozofiu“, ktorá je v znamení zásady Credo ut intelligam (Verím, aby som porozumel – Augustín). …“
V Boh – Krátka história, John Bowker, Abrahámove náboženstvá – Kresťanstvo, Pavol, str. 234 celkom dole a nasledujúce na str. 235: „… tí, ktorí boli pokrstení, sú v Kristovi a prekonali s ním smrť. V istom zmysle sa stali jeho súčasťou ako jeho tela …“ – najmä ako východisko, podklad pre meditáciu o „vzkriesení Tela“ – Ako je možné Vzkriesenie Tela?
V Myslenie západnej civilizácie, William Raeper, Linda Smith, 26 Božie kráľovstvo, str. 225 – „Od čias Augustina až po reformáciu bolo Božie kráľovstvo rôznym spôsobom stotožňované s cirkvou. V súčasnosti mnoho kresťanských cirkví tento názor nezastáva“
historizmus (Giovanni Battista Vico a Johann Gottfried Herder) ako pojem (nie ako to čo o ňom tvrdili) – „Význam historizmu, ktorý rozvinuli Vico a Herder, spočíva v tom, že sa postavil proti ahistorickej „racionalite“ osvietenstva, ktorá hlásala idey „ľudskej prirodzenosti“, nezávislej od dejín … Historizmus, na rozdiel od krajného osvietenského racionalizmu, poukázal na organickú súvislosť dejinného vývoja a na jeho zložitý, protirečivý charakter. Prvýkrát sa vlastne pokúsil o to, aby odhalil skutočné, protirečivé zákonitosti ľudských dejín“ – v Ferenc L. Lendvai, Dejiny myslenia, IV. Osvietenstvo, str. 145)
Úvod do existenciálnej filozofie a etiky Sorena Kierkegaarda, Milan Petkanič, 6.2. Zúfalstvo ako choroba ducha, str. 62: „Totiž každý človek, nech je už v duchovnom zmysle akokoľvek zúfalý a nech sú jeho životné okolnosti akokoľvek nešťastné, má vo svojom živote vždy po ruke istú nádej – protijed na duchovnú toxicitu zúfalstva: vieru.“
Úvod do existenciálnej filozofie a etiky Sorena Kierkegaarda, Milan Petkanič, 6.2. Zúfalstvo ako choroba ducha, str. 64 – 65: „Interpretujúc Lazárovo vzkriesenie Kierkegaard presadzuje názor, že z najvyššieho hľadiska niet takej pozemskej, telesnej choroby, ktorá by viedla k smrti. Jedine zúfalstvo ako duchovná choroba privádza (často nepozorovane) jedinca k smrti, nie však tej telesnej, ale k smrti v duchovnom zmysle. Zúfalý človek po svojej fyzickej smrti zostane navždy uväznený vo svojom zúfalstve (jeho zúfalstvo sa tak premieňa na ono pascalovské „désespoir éternel“: večné zúfalstvo). Smrť v tomto duchovnom ohľade Kierkegaard nechápe v bežnom význame ako definitívnu bodku za líniou života, ale ako nepretržitú smrť. Pojem večnej smrti zo zúfalstva tak implikuje, že zúfalstvo značí nielen byť na smrť chorý, ale i „nemôcť umrieť“ (porov. ChS, 24). Totiž ani zúfalstvo nie je schopné v človeku pohltiť to, čo je v ňom večné, jeho večné Ja. Duchovnú smrť, ku ktorej nás môže zúfalstvo napokon doviesť, by sme si preto mohli predstaviť ako večné umieranie, ktoré nikdy nedosiahne svoj koniec, a teda ktorého beznádej je natoľko priepastná, že mu chýba i tá posledná nádej: smrť.“
Úvod do existenciálnej filozofie a etiky Sorena Kierkegaarda, Milan Petkanič, 6.2.2.2.2. Zúfalstvo vzdoru, str. 82 dole: „… je … najotvorenejším zneužitím slobody, slobodu totiž absolutizuje, a tá sa mu tým mení na svojvôľu.“
Úvod do existenciálnej filozofie a etiky Sorena Kierkegaarda, Milan Petkanič, 6.2.2.2.2. Zúfalstvo vzdoru, str. : „… narazí vo svojom konkrétnom Ja na nejaké súženie, kríž, „osteň v tele“. I napriek všetkému tomu „experimentálnemu umeniu“ a využitiu nekonečnej formy Ja sa mu nijako nepodarí abstrahovať od tejto konkrétnej trýzne. Čím viac si bude zúfalcovo Ja tento kríž uvedomovať, tým viac bude prepadať zúfalstvu a stávať sa démonickým, až napokon prepukne v „démonické zúrenie“ – v zúrivú vzburu proti všetkému: „Toto zúfalstvo sa búri proti celej existencii a myslí si, že proti nej získalo dôkaz: dôkaz proti jej dobrote. Zúfalý človek si myslí, že on sám je tým dôkazom a práve ním chce byť, preto chce byť sám sebou, sám sebou vo svojom trápení, aby týmto trápením protestoval proti celej existencii“ (ChS, 84 – 85). V zúfalstve nad pozemskosťou či nad niečím pozemským považoval zúfalec veci pozemské za natoľko dôležité, že keď mu začali chýbať, ani večnosť ho nedokázala utešiť. Rovnako i démonický zúfalec nechce o úteche večnosťou ani počuť, ale z iného dôvodu: taká útecha by bola záhubou jeho protestu proti celému bytiu a celkom by poprela jeho démonickú prednosť pred ostatnými, oprávnenie byť takým, akým je. Chce byť sám sebou nenávisťou k životu, búri sa proti všetkému bytiu a vystavuje práve seba ako dôkaz, že bytie nie je dobré. Nie, také zúfalé Ja sa neodtrháva od moci, ktorá ho určila, ale naopak: je k nej až zlomyseľne dotieravé, chce sa jej so všetkou zúrivosťou vykričať a vyvzdorovať.
Úvod do existenciálnej filozofie a etiky Sorena Kierkegaarda, Milan Petkanič, 7.1. Kresťanstvo ako náboženstvo lásky, str. 89″: „Ako je radostné posolstvo kresťanstva obsiahnuté v učení o človekovej príbuznosti s Bohom, tak je taktiež podobnosť Bohu jeho úlohou.“