Ak niekto (z rôznych dôvodov, či sa už nejaký filozof snaží byť zaujímavý alebo tínedžer sa hľadá alebo …) pochybuje, že existuje, táto pochybnosť je definitívnym dôkazom, že skutočne existuje.
Podobne ako v jednom vtipe o profesorovi filozofie, za ktorým príde študent a hovorí, že nevie_či / pochybuje_o_tom, že existuje a profesor sa ho opýta – kto pochybuje, že existuje?
Podobne aj keď z trochu iného pohľadu (ja ako sily ducha) ako u sv. Augustína (Antológia, Patristika a scholastika, str. 26, celkom dole) -„I keď človek pochybuje, musí uznať, že bez tých týchto síl ducha by nebolo možné ani pochybovať.“
Podobne Descartes neskôr vyňal (podľa mňa) jeden konkrétny „aspekt“ ľudského Ducha (podľa môjho názoru je ľudský Duch (racio) jednou z troch „častí“ trojjedinej nesmrteľnej ľudskej duše ( + láska / cítenie / zažívanie / empirio, + viera / vôľa / zjavenie / vnuknutie), čo Descartes takto nerozdeľuje a nikde nespomína) – rozmýšľanie („Cogito ergo sum“ – „Rozmýšľam / Myslím, teda som“), ako dôkaz svojej existencie (podľa môjho názoru oi, lebo aj cítim, teda som, lebo aj verím, teda som [ale to všetko netreba – viď nižšie])
Ale v podstate …