Nemyslím si, že Príkazy a Zákazy – 7 hlavných cností / 7 hlavných hriechov, Desatoro, jama / nijama, budhistických 5 príkazov (1. Nezabíjaj živé, 2. Neber čo ti nedávajú, 3. Nehovor nepravdu, 4. Nepij opojné nápoje, 5. Nebuď necudný), Človeku vrodené mravné cítenie, mravný zmysel, mravný zákon, …, – fungujú na základe priamych príkazov a zákazov Boha. Nie žeby to nemohol, ale nie je to potrebné. Ak Písmo hovorí, že to Boh povedal, v poriadku a je nám to na pomoc, ale nie je to potrebné …
Človek nie je ani otrok (Nie sme otroci – vzťah Boha a človeka možno prirovnať k vzťahu kráľa a rytiera alebo Pána a samuraja) , ani Boh nie je „posol“ týchto „princípov“, tak ako čajové lístky nie sú poslom chuti čaju. (poznámka k 14 Teória Božieho riadenia, Filozofia 50 myšlienok, ktoré by ste mali poznať, Ben Dupré, str. 56 – 59, odkaz na platónovskú Eutyfrónovú dilemu.)
Skôr si myslím, že ľudská Duša, stvorená na Boží obraz, trpí … keď sa kriví, deformuje a znásilňuje jej Božia podstata (Obraz Boží).
Zákazy a Príkazy sú zjavené vo viacerých formách pre blaho ľudstva a jeho a každého úžitok a pomoc, nie pre jeho zotročenie (zotročenie Č/človeka či Ľudstva). oi Sú najmä smernicami (ukazujú smer) v čase pochybností a „pokušení“.
….. Odkiaľ pramenia tieto pokušenia? Prečo existujú pokušenia? oi Pretože človek bol stvorený na Boží OBRAZ, nie ako Božia replika. A dokonca aj Boh ako Boží Syn, keď sa stal človekom, bol vystavený (viackrát) pokušeniu. Bez ťahania sem Temné sily a Zlo (možno cena za Existenciu / Stvorenie, inak sa to proste nedalo urobiť. … A aby niečo vzniklo, musel sa Stvoriť aj protipól, …). Tu neriešme, pretože je to nie je podstatné, dokonca ani dôležité, pre túto vec. Tu a teraz sa (Časopriestor) sa zaoberáme nami a Bohom, nie komplexnosťou Existencie, či dokonca Zlom. Pretože a A …..
A keď raz táto Existencia pominie, ľudská duša stratí akúkoľvek možnosť niečo zmeniť – Posledný súd… Neantropomorfizujme si Boha. Nie je to sudca v talári a napudrenej parochni, ani Posol, ani svojvoľný Tyran. My nie sme otroci. Sme účastní. A tento Posledný súd bude zážitkom Pravdy každej ľudskej duše, uvidí Seba ako Boží Obraz a seba ako to čím sa stala, a akokoľvek si dovtedy o sebe dokázala klamať, „šikovne“ kľučkovať, ospravedlňovať (sa), ignorovať, presviedčať seba aj ostatných, nechápať, či vytesňovať a prestierať, že nechápe, … , a akokoľvek sa zdalo, že sa niekto dokáže (až do posledného výdychu) vyhýbať Božím Mlynom, precitnutie bude pre neho o to šokujúcejšie a bolestivejšie. A to precitnutie sa odohrá na rozhraní času a bezčasovosti a bude trvať bez možnosti niečo zmeniť, napraviť, … Naveky.
Nie som presvedčený, že nejaký človek je / môže byť úplne bezhriešny. Myslím, že každý nejakým spôsobom zhrešil. A tu prichádza k slovu Boh, ktorý môže človeka / dušu v Súdny deň omilostiť. Teda osobne si myslím, že „súd“ znamená skôr omilostí / NEomilostí, ako odsúdi (pozri aj Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil) – súd o sebe / pre seba vyriekne každá nesmrteľná ľudská duša sama.