„Podrobnoťami platónskej náuky o prírode sa tu zaoberať nebudeme. Je však jasné, že tu zostáva akási priepasť, lebo aj keď existujú dva princípy, nie je dosť dobre pochopiteľné, aká sila spôsobuje, aby sa idey ako púhe v sebe spočívajúce praobrazy vôbec v látke obrážali. Platónsku filozofiu je možné nazvať dualistickou, pretože túto priepasť medzi dvoma poslednými princípmi neuzatvára. K jej uzatvoreniu by bolo treba ešte tretieho princípu, ktorý by medzi oboma prvými prostredkoval alebo stál nad nimi. Vo svojom neskorom diele sa Platón stále viacej klonil k hypotéze božstva alebo svetovej duše, ktorá túto úlohu plní. Podáva však túto myšlienku nie formou výkladu, ale formou mýtu – u Platóna sa ostatne mýtus objavuje všade, kam neprenikne prísne myšlienkové uchopenie“ – Malé dejiny filozofie, Hans Joachim Stoering, Vrcholné obdobie gréckej filozofie, III. Platón, Idea a jav, str. 123 – 124.

Citát v úvode príspevku sa zrejme odkazuje na Aristotelovu kritiku Platónových Ideí – V Ternec L. Lendvai, Dejiny myslenia, Aristoteles, str. 44: „Podľa Aristotela je Platónova ríša ideí neskutočným, iluzórnym, od reálneho sveta odtrhnutým svetom snov. Márne by som sa pokúšal spojiť idey s jednotlivými vecami; ide tu o dva odlišné svety, medzi ktorýmimi by bol potrebný sprostredkovateľ, ten by však vyžadoval ďalšieho sprostredkovateľa a tak ďalej do nekonečna. Riešenie môže byť iba také, že každá vec je jednotlivá a zároveň aj všeobecná, napríklad dom je aj jednotlivým domom a zároveň aj domom vôbec.“

Prirovnal som Entity k Platónovým Ideám – s určitými rozdielmi (časnosť – nie večnosť, …) – Idey a inštancie.

Nemám problém s Entitami, ktorý má Platón s Ideami pretože, Svet / Existenciu stvoril Trojjediný Boh a spôsob prejavenia Entít v entitách, aj s odkazom na Aristotela, som popísal v Konečný Sprostredkovateľ ako argument pre Aristotela v otázke existencie Platónovej ríši Ideí.

Ríša Entít

entíty Fyzického sveta môžeme vnímať priamo zmyslami – pozorovať priamo očami alebo prístrojmi, hmatať, počuť, … Vnímaním, Cítením a Myslením priamo alebo z Pamäti (Telo, Čo je telo všeobecne, Čo je ľudské telo) môžeme vnímať entity Duchovného sveta a Duševného sveta. Čo sú entity.

Kde je však Ríša Entít? Kde „sídlia“?

Ak sa na pozrieme (Čo je Pohľad) na Svet / Existenciu z pohľadu Jednoty (Čo je Jednota (nielen) v kresťanstve) Sveta / Existencie (Fyzický Svet [časopriestor], Duševný Svet a Duchovný Svet) „sídlia“ v Duchovnom svete a Duševnom svete ako „Definície Objektov“ (Čo sú Eentity, Tri svety a čo je Duchovný svet a čo je Duševný svet). Predstavujem si to veľmi zjednodušene a s vedomím vedomej chyby tak, že Boh (Stvoriteľ), ktorý stvoril Svet / Existenciu zo svojej Vôle prostredníctvom Viery podľa Boha (Duch Svätý), postupoval podobne ako človek v odpovedi na Aristotela (Konečný Sprostredkovateľ ako argument pre Aristotela v otázke existencie Platónovej ríši Ideí) a zavŕšil stvorením človeka, ktorý má nesmrteľnú ľudskú dušu (viera, láska, duch), teda zavŕšil Stvorenie Láskou, ktorá umožňuje Spásu. Postup som popísal v Buď a Svet je „Plný“, nie je „Prázdny“.

To je najbližšie môjmu chápaniu. Samozrejme ide o veľmi, veľmi smiešne prirovnania, príklady a „vedomé“ chyby a práve tak smiešna je naša snaha pochopiť nepredstaviteľného a nepochopiteľného Boha v jeho komplexnosti (Obraz a Meno Boha, Odtlačok Stvoriteľa v stvorení, …). Aj tak sa musíme snažiť čo najviac, a to aj s vedomím márnosti a absurdnosti našeho snaženia o pochopenie, ale najpodstatnejšie je usilovať sa o Jednotu s Bohom.