V niektorých častiach sa pýtam „Načo je mi takáto viera?“ Treba to vysvetliť.
Samozrejme NIE JE to Pascalova stávka. Je to Pohľad (Čo je Pohľad), ktorý mi umožňuje cítiť a(lebo) konať určitým spôsobom. Je to Pohľad (Čo je Pohľad), na základe ktorého dokážem vybudovať argumentáciu, ktorá mi umožní rozhodovať sa pre mňa uspokojivým spôsobom, voliť pre mňa uspokojivú a radostnú cestu. Ktorý mi poskytuje množinu uspokojivých volieb. Dáva mi pevný bod. Dáva mi silu. Dáva mi cieľ. Dáva mi zmysel (života aj konania). Vzýva dobro, lásku a život. Je to jediná trvalá vec a hodnota. Všetko ostatné je časné a relatívne. Nevymýšľa nič naviac ako je potrebné a nevydáva škodlivosť (pre spoločnosť a ostatných), prípadne módu a hlúposť za potrebnosť a právo.
Viď Čo je najužitočnejšie a čo je mojim hlavným cieľom.
Entity s menom / názvom / slovom (pojem) niekedy majú rôzne vlastnosti / charakteristiky. A niekedy jedno meno / slovo označuje podobné, či dokonca úplne odlišné Entity alebo entity.
Vychádzam z toho, že zdrojom poznania (Zdroje poznania) môže byť:
- rácio – rozum, myslenie, logika, analógia, indukcia, dedukcia, analýza, syntéza, ďalšie druhy dôvodenia, predstavivosť, matematický dôkaz, …
- empíria – zážitok, skúsenosť, cítenie, … – napr. mnoho faktov je možné vysvetliť iba „ukázaním“, napr. v Myslenie západnej civilizácie, William Reaper, Linda Smith, Logicko-filozofický trakták, str. 322, červená farba
- zjavenie, vnuknutie, vloženie poznania priamo do srdca človeka Bohom, viera, „Ja som“, často, aj keď nie výlučne vo sne, …
Zvádza to znova to našiť na nesmrteľnú ľudskú dušu (Duch, Láska/Cit/Zažívanie, Viera/Vôľa), ale:
- dá sa to len z pohľadu podnetu odkiaľ prišlo poznanie, ďalší priebeh už obsahuje komplexné zapojenie všetkých troch častí nesmrteľnej ľudskej duše, preto trojJEDINÁ nesmrteľná ľudská duša.
- ľudské poznanie je a pramení z a týka sa aj telesna (Telo) a surového fyzična (ako sa dostanem z A do B, ako si zaobstarám jedlo, kde budem spať aj keď toto telesno nemá zahltiť a pohltiť prvý bod -„nestarajte sa [v zmysle nebojte sa, nie v zmysle nepostarajte sa], kde budete spať a čo budete jesť, …“)
Bez psychologizácie – pozri aj Čo to znamená „racionálne veriť“? – Pri stanovovaní a dosahovaní svojich cieľov si účelne vyberáme predpoklady (axiómy a dogmy), ktoré nedokazujeme. Dá sa to robiť rozumne a skúseno – na základe skúseností, samozrejmostí, zlatých pravidiel, „zdravého rozumu“ alebo nerozumne alebo proste čo ma napadne. V tieto predpoklady potom „verím“, snažím sa podľa nich žiť, teda dosahovať svoje ciele. Túto „vieru“ si vyberám. Tieto predpoklady však môžem kedykoľvek odmietnuť a zavrhnúť. Tu sa kedykoľvek môžem pýtať „Načo mi je takáto viera?“
A nemusí sa týkať len profánnych vecí. Pokojne sa môže týkať aj sakrálnych vecí. Táto viera nastupuje, ak nemám vieru podľa bodu 3. (ak mám vieru podľa bodu 3. – viď nižšie – síce stále som slobodný a mám na výber, ale dôsledky mojich rozhodnutí sú pre mňa podstatne „významnejšie“). To, že takáto viera pochádza zo mňa a môjho žitia / života / existencie alebo po kritickom zhodnotení (samozrejme NIE zdôvodnení a dokázaní, lebo to by už nebola viera) a úprimne a poctivo sa ju snažím naplniť a dodržiavať, odovzdám sa jej, vôbec neznižuje jej hodnotu. Samozrejme je to iná kvalita v zmysle prežívania (NIE v zmysle viac alebo menej) ako vnuknutá viera od Boha, ale predsa je to vrcholný životný čin / výkon. Veľmi málo vecí z pohľadu poznania je dôležitejších a hodnotnejších. Samozrejme iný prípad je, ak pudovo a bez otestovania vlastným žitím a kvalitným hodnotovým systémom, prípadne len na základe akýchsi sympatií, prevezmem takú dôležitú vec ako je ľubovoľná viera od iných. Každá viera je mimoriadne dôležitá vec, pretože NIE je dokazova(teľ)ná, len hodnotená. Nemá poistku dokázania.
Zdrojom poznania je však aj vnuknutie. Bod (3.). Ak mám takúto vieru, takýto dar, nemám možnosť sám si stanovovať predpoklady. Sú mi dané. Môžem síce úpäť a trpieť a racionálne „navonok“ spochybňovať (teda používať rácio alebo empíriu na potlačenie takejto viery, čo skutočne nemá zmysel, lebo viera nie je dokazova[teľ]ná), ale existenčne nemám možnosť si vyberať či dostanem alebo nedostanem takýto dar. Alebo skutočne úspešne v zmysle možnosti vrátiť tento dar, sa opýtať „Načo mi je takáto viera?“ (účelené je jedine riadene s cieľom priblíženia sa Bohu, sebapoznania v pozitívnom zmysle, v negatívnom je výsledkom vždy utrpenie). Aj keby som vôľou presadzoval iné ako takáto viera a potlačoval takúto vieru, nepomohol by som si. V lepšom prípade by som neuspel a zbytočne stratil čas a energiu, v horšom prípade sa vyskytnú reálne existenčné následky – neurózy, nešťastie a nešťastné „náhody“ v živote, vykorenenosť, nenaplnenie potenciálu, strata identity, vnútorná rozorvanosť, …, ktoré vždy odmietnutie takejto vnuknutej viery prináša. Nie je to trest, len dôsledok, si slobodný a môžeš konať podľa možností, ktoré máš, ale všetko má svoju cenu. Proste nemôžeš konať proti Tebe zjavenej pravde bez dôsledkov. Je dosť utrpenia v živote človeka aj bez toho.
Jazyk a slovo „viera“ pomenúva Entitu „Viera“, ale v skutočnosti my to v praktickom živote používame najmä na pomenovanie dvoch odlišných entít Entity Viera. Mohli by sme ich rozlišovať prídavnými menami „racionálno-empická viera“(aj keď sa nedokazuje, iba hodnotí)(!pozor nie je to presvedčenie! – viď Viera a presvedčenie) a „vnuknutá viera“ alebo „zjavená viera“. Tu by som to skutočne mal tak robiť a dôsledne rozlišovať, najmä z dôvodu presnosti a budem sa snažiť, ale …