Stále dookola a stále a znova tie isté kecy.

Je jedno, či náš vesmír je dimenziou niečo iného (čo existuje). Stále hovoríme o Existencii. „Niečo“ a „niekedy“ je základnou charakteristikou (každej) (všetkej) existencie. Či v danom vesmíre existuje „svetlo“ (ako spomenuté vo videu nižšie) alebo je daný vesmír / dimenzia taká alebo onaká, stále je tu problém „ropuchy“ (ako uvedené vo videu vyššie). Že niečo existuje. Že niekedy existuje. Aj ropucha, aj multidimenziálne „ČO?“ musí existovať. Ako sa stalo Multiversum, ktorého dimenziou je náš Vesmír? Stále je tu problém „niečoho“ a „niekedy“. Ak „niečo“, tak z čoho. Ak „niekedy“, tak odkedy. Čas musí mať začiatok. Čo bolo na začiatku? Prečo to bolo? Ako je možné, že to bolo?

Zostrojím Perpetum Mobile. Porazím ruletu. Vystetlím pôvod Existencie rovnicou. Výpočtom. Stále tie hlúpe a bláznivé túžby človeka, akokoľvek sofistikovane a inteligentne odôvodnené. Postavené Chcem veriť, že je to pravda. Že je to možné. Zmysluplnosť Muskovho hyperloopu, akokoľvek definovaná. Na základe / postavené-na možno sofistikovaných a inteligentných pseudo-vysvetleniach a pseudo-argumentoch. Ilúzia. Pasca, ktorej uverili / veria / uveria a sú bezbranní dokonca aj mnohí chytrí ľudia. Snívam. Tak veľmi chcem, aby to bola pravda. Také lákavé uveriť. A tak nezmyselne, hlúpo a bláznivo plytvám a márnim a zahadzujem svoj čas a čas ostatných ľudí. Alebo dokonca priamo škodím. Stále dookola a stále a znova.

Nič (žiadne niečo) (nič čo existuje) nemohlo vzniknúť samé od-seba z ničoho.

A „pred“ Big Bangom je nezmysel, lebo pred niečím by muselo byť niečo a niekedy. Ne“bolo“ ani jedno ani druhé. Ani „niečo“, ani „niekedy“. Ne“bolo žiadne „Pred“ a ne“bude“ žiadne „Po“. „Je“ od „Byť (nie „Je“ od existovať).