Hriechy človeka majú dva rozmery. Urážku Boha a reakciu (odplatu) vo Svete (dôsledok).

Hriech je vo svojej podstate, a všetky hriechy, sú vo svojej podstate rúhaním a privlastňovaním si statusu Boha („budete ako Boh“) a preto je / sú „urážkou“ Boha. Nie urážkou v ľudskom ponímaní. Urážkou v Božom zmysle. Spreneverením sa „zmyslu“ Stvorenia (Človeka a Sveta). A to nielen najočividnejšie hriechy, a hriechy ktorých je najťažšie sa nedopúšťať, a to sú hriechy prameniace z Pýchy a Hnevu. Rodičom všetkých hriechov je Prvý – Dedičný – Hriech, ktorý ich vyjadruje a definuje. Zhrňuje ich rúhanie (opäť nie v ľudskom zmysle, ale v Božom zmysle) – „Budete ako Boh“. Všetky hriechy sú umožnené slobodnou vôľou človek a zo slobodnej vôle. To čo sa stane z Božej Vôle a z Božieho Plánu nie je hriechom. Osudová nevyhnutnosť samozrejme nie je oportunizmus, nie sú to „poľahčujúce okolnosti“ a ani vyhováranie sa na !zdanlivú! nevyhnutnosť. Oba rozmery Hriechu – Boží ako aj Svetský a vôbec všetko – síce Boh môže odpustiť, ale myslím si, že podstatné a relevantné pre túto diskusiu je, že Boh odpúšťa „urážku“ Boha a odpustil ju (a tak Hriech a všetky hriechy) Božou Obetou vykonanou Ježišom Kristom. Boh vykúpil človeka z Hriechu. Stačí iba prijať Ježiša Krista a odovzdať sa Božej Milosti. Ešte o ľudskej slobode

Božie Mlyny a tak chod Sveta sú neúprosné a po akcii nastáva reakcia a človek ju musí – okrem prípadov v nasledujúcej vete – prežiť. Jediné (samozrejme okrem Božej Vôle – ale viď nižšie ďalšia veta), čo ich môže zmeniť, je človek a to prijatím a odovzdaním sa Božej Milosti zo svojej slobodnej vôle a využitie Božieho daru – možnosti odpustiť svojim vinníkom – skutočným aj pomysleným, a vykonať Skutok Lásky. Odpustiť (tak ako i my odpúšťame svojim vinníkom) – hoci spravodlivú – odplatu a preto sa modlíme – „aj my odpúšťame svojim vinníkom“. Opäť – zmeniť to samozrejme môže aj Božia Vôľa, ale to je už Boží Plán.

Veriaci človek však nemá byť naivným a slabým, – zdôrazňujem naivným a slabým – hlupákom, aj keď má byť prostým. Môže sa brániť krivde, aj keď iba navonok (ak to má zmysel), ale vo vnútri musí vždy odpustiť a vnútorne nežiadať – hoci spravodlivú – odplatu. Často je to veľmi ťažké, pretože Božie Mlyny majú veľkú silu a zotrvačnosť a akcia silno vyvoláva a žiada si a doslova vynucuje si reakciu (odplatu). Nemá to však skĺznuť do osobnej slabosti, postoja odpúšťania-z-donútenia, odpúšťania-pretože-som-dobrý, nemá to skĺznuť do sebaľútosti alebo do postoja obete. Odpúšťanie vždy musí prameniť zo sily a slobodnej vôle a nie slabosti, aj keď sa sila môže navonok tváriť ako slabosť.

Samozrejme najvyššia forma odpustenia je – tak ako to urobil Ježiš Kristus – aj vzdanie sa aj tohto práva a úplné obetovanie sa, ale má to mať zmysel.