Päť svetových náboženstiev, Helmužh von Glasenapp, II. Päť svetových náboženstiev vo svetle vzájomnej kritiky, 4. Kresťanstvo, str. 423:

(Ortodoxní hindovia)

• „Považujú za nelogické, že duša má mať začiatok, ale nemá mať koniec …“

Duša NIE-Existuje. Nesmrteľná ľudská duša (aj keď obrazne môžeme hovoriť, že Boh stvoril aj nesmrteľnú ľudskú dušu) nemá začiatok ani koniec. Nemôžeme hovoriť o začiatku, či konci Nesmrteľnej ľudskej duše, lebo čas je mimo a začiatok a koniec je len v čase a čas je len vo Svete. Nesmrteľná ľudská duša („vo svojej podstate) je (spočíva) mimo čas a priestor. Človek je Jednota tela a nesmrteľnej duše. Telo má začiatok aj koniec. Čas nesmrteľnej ľudskej duše je jedine v Jednote s telom. Zážitok (ako vnem) života človeka má začiatok, keď duša v človeku spozná čas a začiatok, ale tento zážitok pretrvá v nesmrteľnej ľudskej duši aj po smrti tela. Zažije aj koniec tela, ale iba z pozície Pozorovateľa, ktorý začal a predtým nebol, ale po smrti tela naďalej trvá. Preto môžeme súhlasiť s tvrdením, že nesmrteľná ľudská duša má začiatok, ale nemá koniec. Opäť – preto nesmrteľná ľudská duša má začiatok, ale nemá koniec. A začiatok nesmrteľnej ľudskej duše je začiatkom jej cesty k Jednote s Bohom a táto Jednota nemá koniec (je mimo čas). A aj preto nasledujúce:

• str. 423 tamtiež ďalej pokračuje: „…, a že krátkodobé pozemské dobré alebo zlé skutky majú mať večnú odplatu.“

Nie večnú, ale mimo čas (a priestor) a vôbec nie krátkodobé (skutky) v zmysle časnosti (aj keď časné), ale jedinečne a neopakovateľne žité vo Svete pre „večnosť“ (mimo čas a priestor). Odrážajú sa, krivia alebo navracajú „tvar“ nesmrteľnej ľudskej duši. Všeobecne „odplata“ vo vyššie uvedenej vete je (s Božou Milosťou) Jednota s Bohom alebo je duša „nedostane“ Božiu Milosť a spočíva u Boha ako osamelá, odlišná, oddelená od Boha, bez Jednoty s Bohom (peklo). Dobré skutky iba „narovnávajú“ nesmrteľnú ľudskú dušu do Obrazu Božieho a zlé skutky ju krivia.