Hranice vyjadrovania sú obmedzené. Pri vysvetľovaní musí dbať na to, aby sme boli čo najlepšie pochopení. Preto sa pri popisovaní a vysvetľovaní nevyhneme nástroju, ktorý môžeme označiť ako Vedomá chyba.
Najčastejšie typy Vedomej chyby:
- vedomá chyba ako označenie – napríklad používanie pojmov zo Sveta / Existencie na vyjadrenie „skutočností“ (ďalšia vedomá chyba) NIE-Existencie, ktoré sú nevyjadriteľné, pretože NIE-Existujú – napríklad „objekt“, „je“, …
- vedomá chyba ako reťazec argumentácií – napr. v Svet je aj nie je taký, ako sa nám javí, odstavec 2. Samozrejme, že existuje odôvodnený a pravdivý Pohľad „vec-ako-sa-nám-javí“ vs „vec-o-sebe“. Ale tu ide o poukázanie na to, že tento Pohľad si nárokuje na výlučnosť a tu a tým chceme povedať, že to nie je tak a vysvetliť to, čo sa nedá, resp. by to bolo nepraktické a mätúce bez tejto vedomej chyby.
Základom je výber vhodného pojmu, prípadne vhodného postupu pre vedomú chybu. Je to umenie. Predpokladom a znakom vhodného pojmu či postupu pre vedomú chybu je, že jednoznačne, jasne, priamočiaro, intuitívne a samozrejme a bezpochyby „vieme“, čo vyjadrujeme, o čom a prečo takto hovoríme a prečo to takto označujeme. Riešením a podstatou je správne používanie tohto nástroja.
- pri každej možnej a vhodnej príležitosti upozorníme, že sa jedná o vedomú chybu a ak sa to len trochu dá priblížime, čo tým myslíme
- k vedomej chybe pristupujeme ako k určitej metafore, priblíženiu, „analógii“ (možno ďalšia vedomá chyba, napr. v prípade označovania NIE-Existencie, kde síce žiadne analógie „NIE-Existujú“ …)
- vieme, že zužujeme a protirečíme si: „Grék, kričí všetci Gréci sú klamári“, formálne je to neriešiteľné vyhlásenie, každý však vie, čo sa tým myslí.
Existujú však aj chyby – mýlky. Netreba si ich zamieňať s Vedomými chybami.