Aj keď bol Immanuel Kant nepochybne veľduchom svojej doby, zrejme fantastickým učiteľom a celkovo filozofie a ktorý mimoriadne prenikol, obsiahol a pochopil dovtedajšie filozofické učenia a tvrdenia dovtedajších filozofov, podľa toho čo o jeho diele viem doteraz, tak ako zreteľne sa na ňom ukazuje pochopenie filozofie samej o sebe, rovnako a možno ešte viac sa na ňom ukazujú choroby (takejto) filozofie, hlavne zahľadenosť samej do seba, vytváranie umelých pojmov \/ kategórií \/ argumentov a neužitočnosť. <\/p>\n\n\n\n

Kategorický imperatív Kanta<\/a><\/p>\n\n\n\n

Chápem, že bol produktom svojej doby, ktorá sa potrebovala nejakým spôsobom vyrovnať s novými objavmi a hľadala si svoje cesty a možno skutočne verili, že dokážu takýmto spôsobom postúpiť ďalej a vysvetliť svet a možno je nespravodlivé posudzovať jeho a jeho dielo dnešnými očami, a možno ciele boli pôvodne vznešené (viď ďalej „Troufám si říci, …“), ale treba povedať, že to je slepá ulička. Povedané slovami, ktoré som čítal pri jednej literárnej kritike románu Ulysses<\/strong> írskeho spisovateľa Jamesa Joycea<\/a> (Ulysses (román) – Wikipédia<\/a>), jeho najväčšia hodnota je ukázanie kadiaľ cesta nevedie.<\/p>\n\n\n\n

Svet je podľa mňa síce poznateľný, ale to poznanie nie je obyčajným opisom a filozofovaním a celkovo riešenie dokonca aj takto postaveného problému (Kritika čistého rozumu) slovami bez zážitku (nielen písať o zážitku, ale naozaj ho prežiť) a hodnotnej viery je nemožné, akokoľvek sa to vždy na začiatku zdá byť jasné a na dosah ruky. Až keď človek začne formulovať vety pochopí rozsah a rôznorodosť a podmienenosť toho, čo chce povedať, zreteľne tu vystúpi na povrch a prejaví sa nezmyselnosť filozofovania samého o sebe a rozumkárenia samého o sebe<\/strong>, akokoľvek brilantného. Nie je to dokázateľne skutočné ani pravdivé, ani to neposkytuje pevný bod, o ktorý sa dá oprieť, ani nezlepšuje ani neobohacuje život a žitie (prežívanie života). Načo to komu je \/ môže byť?<\/p>\n\n\n\n

Aj keď sa dielo volá Kritika čistého rozumu<\/strong>, čo by bolo fajn a čo vzbudzuje nádej, ale stačí si pozrieť niektoré tvrdenia – viď napr. odkaz v ďalšom odstavci a človek zistí, že filozof si vypomáha a vytvára naozaj čudné až bizardné tvrdenia, členenia, kategorizácie a argumenty a konštrukcie na podporu týchto tvrdení<\/strong>, napr. viď ďalší odstavec, pretože cieľ je nad jeho sily, nie preto, že je neschopný, ale pretože úloha je gigantická a neriešiteľná samotným filozofovaním, viď ambiciózny úvod, že „Troufám si říci, že neexistuje ani jediný metafyzický problém, který zde není rozřešen nebo k jehož řešení neby alespoň poskytnut klíč“, Malé dějiny filosofie, Hans Joachim Storig, Kritika čistého rozumu, 1. Charakter, struktura, základní pojmy, str. 298. Možno keby sa Kant pevne držal cieľa, ktorý naznačuje názov – Kritika čistého rozumu – možný úspech by bol dosiahnuteľnejší. Taktiež V Pri prameni filozofie, Peter Fotta, Bytostné činitele filozofie. Ako im rozumieť, 3.1 Dejinný nástup odborných vied, Nominalizmus, str. 203: „Model postscholastického abstraktného poznania síce dovoľoval vykonávať poznávacie operácie na samými pojmami, ale s nárastom filozofických špekulácií sa filozofia sama vzďaľovala vysvetľovaniu skutočnosti. V metafyzike ako najvyššej teoretickej vede časom dominovali nespočetné abstraktné delenia a rozlišovania pojmov, ktoré vystupovali ako statické monolity zastupujúce reálnu skutočnosť.“<\/p>\n\n\n\n

Aký je zmysel knihy, ktorá v prvom vydaní mala 884 strán a ktorá podľa viacerých vyjadrení je nepochopiteľná alebo ťažko pochopiteľná aj pre vzdelaného človeka, či dokonca priemerného filozofa – Kritika čistého rozumu od Immanuela Kanta ako podaná v Malé dějiny filosofie, Hans Joachim Storig, napr. Transcendetálni estetika, str. 301 a str. 302, ale aj celkovo. Odhliadnúc od, znova, skutočne mierne povedané bizardných tvrdení, aká je užitočnosť (Čo je užitočnosť<\/a>) týchto \/ takýchto tvrdení?<\/p>\n\n\n\n

Alebo – Malé dějiny filosofie, Hans Joachim Storig, str. 302, Transcendentálna analytika | Problém – `´voľne prerozprávané – ´“Nič nie je v rozume, čo by nebolo predtým v zmysloch, povedal Locke. Okrem rozumu samého, správne pripojil Leibniz. Tak je možné v krátkosti charakterizovať i Kantovu odpoveď na túto otázku.“ Zasa sa točíme v kruhu, veľa „múdrych“ slov a viet a v podstate stále to isté, povedané inak. Jednoduché a zrejmé \/ evidentné povedané čo najzložitejšie, najšpekulatívnejšie a najneužitočnejšie s ambíciou vyriešiť a popísať všetko (alebo aspoň všetky metafyzické problémy). Veď čo je rozum sám samým? Ako každá entita je rozum nielen forma, ale aj obsah, teda myšlienky (aj keby čo najprísnejšie myšlienky rozumu samého o sebe), teda niečo a keď „okrem rozumu samého“, tak to vlastne popiera, že „nič, čo nebolo v zmysloch“ . Protirečíme si a nič sme v podstate nepovedali, len s veľkou „láskou k múdrosti“.<\/p>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"

Aj ke\u010f bol Immanuel Kant nepochybne ve\u013educhom svojej doby, zrejme fantastick\u00fdm u\u010dite\u013eom a celkovo filozofie a ktor\u00fd mimoriadne prenikol, obsiahol a pochopil dovtedaj\u0161ie filozofick\u00e9 u\u010denia a tvrdenia dovtedaj\u0161\u00edch filozofov, pod\u013ea toho \u010do o jeho diele viem doteraz, tak ako zrete\u013ene sa na \u0148om ukazuje pochopenie filozofie samej o sebe, rovnako a mo\u017eno e\u0161te viac sa ..<\/p>\n